Pohoda vládla aj napriek ďaždivému počasiu

Druhý festivalový deň priniesol viaceré silné vystúpenia z radov headlinerov aj menej známych účinkujúcich. Napriek slnečnému popoludniu dojmy z piatka najsilnejšie poznamenala večerná búrka. Tá prepukla počas vystúpenia jednej z hlavných hviezd, americkej speváčky Solange. Hudobníčka predstavila svoj najnovší, politicky angažovaný a kritikmi ospevovaný album, A Seat at the Table (2016). Napriek avizovanému posunutému začiatku, ktorým sa avizovaný 90-minútový set skrátil na hodinu, sprvu všetko prebiehalo hladko.


Farebná a pohybová synchronizácia speváčky a jej kapely je jednoducho očarujúca a Solange sa vďaka kontaktu s umením performancie podarilo dozrieť do charizmy skutočnej hviezdy. Počas svojej slovenskej premiéry odohrala aj niekoľko starších kúskov. Pri F.U.B.U. zostúpila z pódia a jednotlivé slohy skladby o hrdosti na černošskú kultúru zaspievala priamo niekoľkým jej zástupcom v dave. Opäť raz sa potvrdila srdečnosť pohodového publika - speváčkin uvoľnený tanec, twerkovanie či choreografie pre celú kapelu vyvolávali spontánny potlesk. Spolu s atmosféru však stúpala aj intenzita dažďa a koncert musel skončiť o pár minút skôr.


Speváčka, spočiatku pôsobiaca ako odmeraná profesionálka, plne sa sústrediaca na vystúpenie, reagovala v jeho závere na priazeň zmoknutých fanúšikov srdečne a z pódia sa jej zjavne odísť nechcelo. Mohla ho pritom ukončiť ešte skôr, kedže vietor nasmeroval silnejúci dážď aj do prednej časti pódia. Solange však v ťažkých podmienkach ponúkla ešte niekoľko skladieb a napokon všetku energiu vložila do záverečnej Don't Touch My Hair.


Zmáčaným večerným hviezdam však predchádzalo popoludnie plné podobne silných interpretov. Na prvý pohľad môže byť pankáč Dáša von Fľaša neobyvklou postavou v lineupe Pohody, kde sa punk väčšinou spája so Slobodnou Európou. Energická smršť, ktorou žilinský hudobník len so španielkou a harmonikou nadvihol komorné Café Kušnierik (a na chvíľu aj jedného fanúšika nad hlavy publika), však určite patrí k highlightom tohto ročníka.


Medzi výnimočné domáce talenty nesporne patrí aj Katarzia, ktorá tentoraz znela priamo z hlavného pódia. Hudobníčka, ktorá miestami môže pôsobiť naivne či neisto, však veľké pódium zvláda, uspieva. A áno, bez problémov na ňu príde toľko ľudí, že plocha pred hlavným stageom sa zaplní farbami. Medzi skladbami sa ozýva nadšené výskanie, ktoré nepatrí ani sólam, ani inému, jednoducho len radosti z Katarzie. Zároveň sa však nemožno ubrániť dojmu, že komornejšia scéna by zážitok umocnila.



Pohoda je tiež miesto, kde sa plnia sny - alebo kde sa im dá aspoň priblížiť. Kapela Sonic Youth nikdy nepatrila k mainstreamu 90. rokov tak ako Nirvana alebo Alice in Chains, o to intenzívnejšie je však puto jej fanúšikov. The Thurston Moore Group je dnes to najbližšie, čo k už rozpadnutým Sonic Youth možno zažiť. O pár hodín neskôr na rovnakom pódiu na temnejšiu stránku rocku nadviazal aj Mark Lanegan Band, kapela pod taktovkou charizmatického hudobníka s nezameniteľným chraplákom. Jeho drsné vzývanie bolo ideálnym soundtrackom k zaokrúhľujúcemu sa mesiacu stúpajúcemu oblohou.

Foto: Zdroj Martina Mičuchová 
Zdieľaj na Google Plus