Pohoda vládla aj napriek ďaždivému počasiu
Druhý
festivalový deň priniesol viaceré silné vystúpenia z radov headlinerov aj menej
známych účinkujúcich. Napriek slnečnému popoludniu dojmy z piatka najsilnejšie
poznamenala večerná búrka. Tá prepukla počas vystúpenia jednej z hlavných
hviezd, americkej speváčky Solange. Hudobníčka predstavila svoj najnovší,
politicky angažovaný a kritikmi ospevovaný album, A Seat at the Table (2016).
Napriek avizovanému posunutému začiatku, ktorým sa avizovaný 90-minútový set
skrátil na hodinu, sprvu všetko prebiehalo hladko.
Farebná a
pohybová synchronizácia speváčky a jej kapely je jednoducho očarujúca a Solange
sa vďaka kontaktu s umením performancie podarilo dozrieť do charizmy skutočnej
hviezdy. Počas svojej slovenskej premiéry odohrala aj niekoľko starších kúskov.
Pri F.U.B.U. zostúpila z pódia a jednotlivé slohy skladby o hrdosti na
černošskú kultúru zaspievala priamo niekoľkým jej zástupcom v dave. Opäť raz sa
potvrdila srdečnosť pohodového publika - speváčkin uvoľnený tanec, twerkovanie
či choreografie pre celú kapelu vyvolávali spontánny potlesk. Spolu s atmosféru
však stúpala aj intenzita dažďa a koncert musel skončiť o pár minút skôr.
Speváčka,
spočiatku pôsobiaca ako odmeraná profesionálka, plne sa sústrediaca na
vystúpenie, reagovala v jeho závere na priazeň zmoknutých fanúšikov srdečne a z
pódia sa jej zjavne odísť nechcelo. Mohla ho pritom ukončiť ešte skôr, kedže
vietor nasmeroval silnejúci dážď aj do prednej časti pódia. Solange však v
ťažkých podmienkach ponúkla ešte niekoľko skladieb a napokon všetku energiu
vložila do záverečnej Don't Touch My Hair.
Zmáčaným
večerným hviezdam však predchádzalo popoludnie plné podobne silných
interpretov. Na prvý pohľad môže byť pankáč Dáša von Fľaša neobyvklou postavou
v lineupe Pohody, kde sa punk väčšinou spája so Slobodnou Európou. Energická
smršť, ktorou žilinský hudobník len so španielkou a harmonikou nadvihol komorné
Café Kušnierik (a na chvíľu aj jedného fanúšika nad hlavy publika), však určite
patrí k highlightom tohto ročníka.
Medzi výnimočné
domáce talenty nesporne patrí aj Katarzia, ktorá tentoraz znela priamo z
hlavného pódia. Hudobníčka, ktorá miestami môže pôsobiť naivne či neisto, však
veľké pódium zvláda, uspieva. A áno, bez problémov na ňu príde toľko ľudí, že
plocha pred hlavným stageom sa zaplní farbami. Medzi skladbami sa ozýva nadšené
výskanie, ktoré nepatrí ani sólam, ani inému, jednoducho len radosti z
Katarzie. Zároveň sa však nemožno ubrániť dojmu, že komornejšia scéna by
zážitok umocnila.
Pohoda je tiež
miesto, kde sa plnia sny - alebo kde sa im dá aspoň priblížiť. Kapela Sonic
Youth nikdy nepatrila k mainstreamu 90. rokov tak ako Nirvana alebo Alice in
Chains, o to intenzívnejšie je však puto jej fanúšikov. The Thurston Moore
Group je dnes to najbližšie, čo k už rozpadnutým Sonic Youth možno zažiť. O pár
hodín neskôr na rovnakom pódiu na temnejšiu stránku rocku nadviazal aj Mark
Lanegan Band, kapela pod taktovkou charizmatického hudobníka s nezameniteľným
chraplákom. Jeho drsné vzývanie bolo ideálnym soundtrackom k zaokrúhľujúcemu sa
mesiacu stúpajúcemu oblohou.
Foto: Zdroj Martina Mičuchová
0 Komentárov